Ivy's diary

❄ SKIING TRIP ❄

23. prosince 2015 v 15:00 | IVY
Spomínala som niekedy, že mám strach z výšok? Asi nie, lebo osobne mi príde celkom oprávnený. Neviem, čo je zvláštne na tom, že mám blbý pocit, ked sa pozriem dolu z lanovky z dvadsaťmetrovej výšky. Skôr mi to príde ako zdravý rozum. Každopádne, tento strach z výšok nie je taký veľký, aby mi nejako ovplyvnil život. Aspoň doteraz.


Pre začiatok by som mala spomenúť, že tento vianočný týždeň sme celá rodina v Alpách pri mojich príbuzných, ktorí tu majú chatu. Nanešťastie, ani tu nie je dosť snehu a tak sú biele iba zjazdovky a okolie sa zelená ako cez jar. V niektoré dni sa ani nedá chodiť lyžovať, lebo je otvorených tak málo zjazdoviek, a ked sa dá, je tu strašne veľa ľudí a nie je to také príjemné. Predvčerom sme šli po prvý raz tento rok lyžovať. Odviezli sme sa autobusom ku nástupištu, nasadli na sedačku, vyviezli sa asi tak do trištvrtiny cesty a... Zastali sme. To sa niekedy stáva, ak sa pri nastupovaní či vystupovaní niekto potkne a musia kvôli nemu zastaviť celú lanovku. Väčšinou sa ale rýchlo opäť rozbehne. No teraz nie. Na pokoji mi nepridával fakt, že sme boli v obrovskej výške nad skalami a mala som takýto rozhovor s mamou:

JA: Co ak mali nejakú poruchu a teraz tu budeme niekoľko hodín sedieť a čakať?
MAMA: Je to možné, dokonca dosť pravdepodobné. Je to predsalen úplne nová lanovka.
JA: Super...
MAMA: Vlastne sa to raz stalo, myslím že v Tatrách, že lanovka prestala fungovať a nakoniec niektorých museli dostať preč lanami...
JA: Hej, presne to som chcela počuť.
MAMA: Takmer tam zamrzli.
JA: Poteší.
MAMA: A vlastne nie, to nebolo v Tatrách, ale tu! Hovoril mi o tom ujo...



Okrem mojej mamy a mňa sa tam nachádzali aj jedna, asi holandská rodina - s dvoma malými dievčatami, ktoré nemali ani desať, jedným starším chalanom a najstarším chlapom. Dve dievčatá sa vkuse vrteli a búchali si do lyží a robili podobné aktivity, ktoré ma dosť otravovali. Nevedela som si predstaviť, že tu budem musieť trčať niekoľko hodín. Po asi dvadsiatich minútach sa z reproduktorov ozval hlas, ktorí nás uistil, že ide iba o malý technický problém, ktorý za niekoľko minút vyriešia. O dvadsať minút sa ozval zas. Tých niekoľko minút napokon predstavovalo hodinu aj desať, čo našťastie nie je tak veľa, ale začala mi byť zima a poletovať sneh. Po niekoľkých neúspešných pokusoch, kedy sme sa z nejakého dôvodu začali posúvať dozadu a nie dopredu, sa lanovka konečne začala pohybovať a pri výstupe sme každý dostali poukážku do blízkej reštaurácie na 5 frankov. Všetci sme si išli dať horúcu čokoládu. Lyžovať sme teda začali až po hodine a pol a spočiatku to bolo skvelé. Po čase ale padla hmla a napokon sme odišli domov. Nie práve najideálnejší začiatok lyžovačky!


Včerajšok bol ale na lyžovanie perfektný a naozaj som si ho užila. Takže nakoniec to s tou našou lyžovačkou nebude také biedne. Ale stále mám nervy, kedykoľvek nastúpim na tú lanovku. Posledná vec, po ktorej túžim, je opäť tam zostať hodinu visieť.

LET IT SNOW...

28. listopadu 2015 v 18:27 | IVY
Poviem to rovno - nemám rada soboty. Deň, ktorý mal byť ako jediný v týždni vyhradený úplnému pokoju, kedy človek nemusí skutočne nič robiť, sa premenila na deň upratovania. Upratovanie tiež nemám rada. Mám rada pocit peknej, čistej izby, kde nemusím riešiť čo kam položím, lebo sú všetky voľné miesta zapratané. No pracovať na takej izbe je náročné a najmä otravné a bola by som radšej, keby na to existovalo jednodché kúzlo alebo niečo podobné. Ani upratovčka nerieši tento problém, lebo by som pravdepodobne musela upratovať práve preto, lebo sem príde cudzí človek a nechceme, aby si myslela, že sme prasce.


No stalo sa aj niekoľko dobrých vecí. V prvom rade som včera šla von s kamoškou a napriek tej nechutnej zime sme si to fakt užili. Druhá vec, ktorá tiež súvisí so zimou, je, že začalo snežiť. Zima je moje druhé najobľúbenejšie ročné obdobie po jeseni. Milujem sneh, milujem Vianoce, milujem horúcu čokoládu a čaj, na ktorý je momentálne ideálna teplota, ale čo nemilujem, je chlad. Na zime je pekné, že ak je vonku odporne chladno, človek jednoducho zostane doma, zababuší sa do deky a je to. Nanešťastie nám akosi prestalo fungovať kúrenie a čokoľvek robíme, je tu hnusná zima. To až také príjemné nie je. Ale sneh?! Tým som nadšená, aj ked sa rozpúšťa len čo sa dotkne zeme a prinajlepšom sa z neho stane tá nepríjemná čľapkanica.


Dalšia dobrá vec je, že dnes idem s kamoškou do kina na Drozdajku. Som veľká fanúšička HG, ale úprimne sa necítim, že by som teraz šla plakať, že to končí alebo čo. Na jednu stranu je to zvláštny pocit, že už nebudú žiadne dalšie filmy, ale na druhej si myslím, že som na to pripravená. Niežeby som to odrazu prestala mať rada. Ale tak či tak už viem, čo sa stane, som pripravená na všetky smutné smrti a vážne sa na ten film teším.
 
 

Reklama